| Prevedenie | Variant | Zľava | Cena s DPH | Dostupnosť | Vložiť do košíka |
|---|---|---|---|---|---|
| 1 ks | - | - | 49,90 € | DO 7 DNÍ |
Heavyweight Vinyl 180 gram
Označenie LP platne o hmotnosti 180 gramov, tiež sú nazývané " heavyweight vinyl". Na rozdiel od bežných LP platní s hmotnosťou 120/130 gramov nemajú sklon k zvlneniu a deformácii. Zvuk je kvalitnejší.....info
Pravdepodobne neexistuje nikto, kto by ocenil gitarovú hudbu a nepoznal legendárny a často znovu vydávaný album „Friday Night in San Francisco“. Traja gitaroví virtuózi hrajú naživo s ohromujúcimi akustickými kvalitami. Čo takmer nikto nevie, je, že nasledujúcu sobotu boli nahrané ďalšie dva koncerty s rovnakou zostavou, ale tie obsahovali takmer úplne iný setlist. V roku 1980 bola z týchto dvoch koncertov po nespočetných úpravách vytvorená master nahrávka, ktorá však nikdy nebola vydaná. Bol to manažment Al Di Meolu, ktorý si neskôr spomenul, že páska stále existuje. Počiatočné pátranie však rýchlo viedlo k sklamaniu. Hlavná páska nebola správne uskladnená a bola v podstate nepoužiteľná. Abey Fonn, producentka z Impex Records v USA, sa však nedala odradiť. To, čo počula na páskach, bolo jednoducho príliš dobré, napriek všetkým prekážkam. Jedna vec bola okamžite jasná: „Saturday Night“ bola ešte lepšia ako legendárny Friday. Namiesto použitia zle uloženého masteringu sa Fonn uchýlil k analógovým 16-stopovým nahrávkam skutočných koncertov. Ani tie neboli v skvelom stave, ale boli zreštaurované spoločnosťou Skywalker Sound v okrese Marine v Kalifornii a prevedené do 32-bitového DXD súboru vhodného na opätovnú úpravu. Ďalšou úlohou bolo vytvoriť z týchto dvoch koncertov nový mix. Na tento účel boli prizvaní Katsu Naito a Roy Hendrickson. Naito už robil mixy pre „Friday Night in San Francisco“ a stále si celkom presne pamätal, čo hľadal pred viac ako 40 rokmi. Z umeleckého hľadiska bolo kľúčové posúdenie Ala di Meolu. Perfekcionista jednoducho neznáša chyby, zatiaľ čo John McLaughlin ich vníma skôr ako súčasť živej atmosféry. Nový mix bol poslaný Berniemu Grundmanovi, ktorý okamžite vytvoril dva rôzne lakované rezy. Jeden bol urobený pomocou tranzistorovej technológie na rezacom sústruhu a druhý pomocou elektrónkovej technológie. Keďže produkcia Impexu sa dovtedy už rozhodla pre čisto analógový prístup, nie je prekvapujúce, že elektrónková verzia znela „autentickejšie“. Obal LP musel byť na žiadosť Ala di Meolu fialový. Poznámky k albumu od Charlesa L. Granatea obsahujú doteraz nezverejnené fotografie. Iba verzia od Impexu bola vyrobená s takouto starostlivosťou a bola odoslaná na mastering ako analógová páska. Trvali na absolútnej kvalite, a preto boli nahrávky natočené s vysokým stupňom dynamického rozsahu. Druhá strana LP preto obsahuje iba dve stopy, zatiaľ čo iní boli ochotní obmedziť dynamický rozsah na tri.
